SKU
Príbeh učiteľky, aký píšu naše školy
Som učiteľka v základnej škole. Som mama troch detí, samoživiteľka. Najprv som pracovala dva roky v jednej škole, keď už prešiel čas dostať trvalý pracovný pomer,
Som učiteľka v základnej škole. Som mama troch detí, samoživiteľka. Najprv som pracovala dva roky v jednej škole, keď už prešiel čas dostať trvalý pracovný pomer,
V týchto dňoch sa rozprúdila diskusia o kvalite prebiehajúceho procesu inklúzie a integrácie detí na Slovensku. Zároveň spoločnosťou čoraz viac rezonujú témy rastúceho extrémizmu, xenofóbie, rasizmu, eugeniky a podobne.
Vážení priatelia, rád by som sa s vami podelil o moje dojmy z akcie Profesiadays - veľtrh práce, ktorý sa konal uplynulé dni v Inchebe. Organizátorom tejto aktivity bol portál Profesia.sk, ktorý združuje pracovné ponuky z celého Slovenska (aj zahraničia) a zjednodušuje uchádzačom o zamestnanie nájsť svoju prácu.
V piatok a rovnako celý týždeň odchádzam z práce večer za tmy. Robím štatistiky, zbierame vzdelávacie poukazy, zaraďujeme ku krúžkom, skúmame, či žiak odovzdal poukaz nám alebo mestskému centru voľného času. Dnes sme dotláčali prijatie vzdelávacích poukazov, k tomu začíname výkaz Eduzber.
Vážení páni učitelia, ctené panie učiteľky, my vďační rodičia Vašich žiakov Vám ďakujeme za námahu, úsilie a pozitívne výsledky dosiahnuté pri práci s deťmi. Vieme, že Vy máte toho veľa na starosti, kopu (zbytočnej) administratívy a my nevieme doceniť to všetko, čo robíte. Blíži sa termín prvých schôdzí. Zíde sa Rada rodičov, uskutočnia sa triedne aktívy rodičov. Vieme, že si robíte starosti ako schôdzu zorganizovať, či zvládnu Vaše hlasivky hodinu trvajúce čítanie školského poriadku, komu dať písať zápisnicu, ako vyzbierať peniaze, ako ich zaevidovať, čo s nimi urobiť...
„Mami, už mám všetko nachystané, môžeme ísť do školy,“ povedala ráno svojej mame druháčka Marienka. „Nezabudla si si nič?“ opýtala sa mama. „Asi nie, aj prezuvky som si dala do vrecúška." „Tak poď ideme,“ povedala mama. Marienka už stála oblečená vo dverách a čakala, kým si mama obuje topánky. Vtom sa jej zazdalo, že počuje nejaké hlasy. Bola si istá, že tie hlasy nevychádzali z veľkej diaľky. Ale nerozumela, čo hovorili. „Som zvedavá, ako ma dovlečie do školy?“ zaznelo znovu. Marienka sa obzerala okolo seba, ale stále nikoho nevidela. „A mňa tento rok určite zničí,“ ozvalo sa ešte raz. „Kto to hovorí?“ opýtala sa Marienka. „S kým sa to rozprávaš?", opýtala sa mama. „Neviem, počula som hlasy, ale nikoho nevidím,“ odpovedala Marienka. „To sa ti asi len niečo zdalo,“ povedala mama. „Nemáš trému, že si už druháčka?“ „Nie, ja sa do školy teším,“ odpovedala Marienka. „Len ma trochu ťahá chrbát.“ „Bodaj by ťa neťahal, keď mne idú prasknúť cverny,“ ozval sa znovu neznámy hlas. „Mama počula si, počula si?“ vykríkla Marienka. „Ja som teda nepočula nič,“ ešte raz povedala mama. „No poď, poď ideme!“ prikázala mama.
Spýtajte sa niekoho: "Čo robí učiteľka materskej školy?" A ten niekto bez váhania povie: "Učiteľka sa hrá s deťmi!" Milé, že?
Možno tento text poznáte, ak sa ku Vám dostal cez e-mail, či sociálnu sieť. Pôvodne bol písaný o stave hospodárstva, ale ak vymením jedno slovíčko v úvode, možno s hrôzou zistíme, že to sedí i inde.
Je úžasne koľko článkov a podpory sa dostáva v poslednej dobe celému školstvu. Pribudlo množstvo článkov na blogoch nielen od učiteľov, ale aj od širokej odbornej i laickej verejnosti. Dokonca i Komenský sa často citoval.
Celé Slovensko momentálne žije štrajkom zamestnancov školstva. Rozoberá jeho organizáciu, priebeh, rokovania odborárov s vládou, prerušenie, vyhlásenia. Analyzujú sa zdroje na financovanie, vysvetľujú rôzne pozadia, hľadajú sa vinníci, vyťahuje sa mytológia, vybíjajú emócie. Ale keď búrka prehrmí a obloha sa vyčistí, hádam si uvedomíme tú jedinú vec, to jediné čarovné slovičko, ktoré napokon ostane tým najdôležitejším.
Kamarátke, ktorú mám rada, raz poradila mamka, aby si dôsledne vybrala 5 ľudí, na ktorých názore záleží. Len 5 ľudí pre život. Pred pár dňami som sa pýtala mojich žiakov (po tom ako som im prečítala báseň od Joža Urbana) kto drží nad vodou ich, a kto ich ovplyvňuje. Vymenovali rodinu, tety vychovávateľky v detskom domove, kamarátov, vedúcich z táborov, až kým padlo to slovo – učitelia.Nechala som to slovo dozrieť, počkala som si naň. Rovnako ako musí dozrieť obilie na poliach, z ktorého majú chlebík, rovnako ako musí gazdiná chovať kuriatka, kým znesú prvé vajíčko... tiež som trpezlivo čakala, kým si to uvedomia. Kým ho objavia. Učiteľ/ka.
Milé médiá,aj touto cestou sa Vám chcem poďakovať. Vedomí si svojej moci, svojho vplyvu a povzbudzovaní nemalými finančnými ziskami dbáte o našu mládež, vychovávate ju a formujete jej krehkú osobnosť. Je sobota doobeda, varím. Pamätám časy, keď moje deti boli malé a ja som sa tešila, ako popri varení zabavíte moje deti Strýkom Držgrošom, Šmolkami či inou animovanou rozprávkou, kde dobro zvíťazilo nad zlom, alebo aspoň minimálne bolo plné milých nevinných „srandičiek".V kuchyni nemám televízor, ale mám vytvorený „mirror system", t. j. veľké zrkadlo v obývačke vytáčam tak, aby som v ňom mohla sledovať obývačkový telkáč. Dnes, keď som postavila na polievku, v zrkadle som zazrela polonahé fifleny z Hotelu Paradise. Upútavka, myslela som si. Keď som dávala cestoviny do rúry, moje oko opäť zablúdilo do zrkadla - opäť Hotel Paradise. A tak mi to pomaly došlo. Sobota doobeda a naša mládež pozerá túto - hľadám vhodné slová, no nenašla som... (Stupiditu?) A určite nie každá matka má „mirror system" a nie každý rodič vie, čo ich dieťa pozerá.