Koľko otázok nás denne napadá a nevyslovíme ich priamo? Ako dlho v sebe vieme pestovať pocit frustrácie a hnevu z neschopnosti reagovať v súlade s vlastným názorom? Kedy sa spôsobilosť vyjadriť názor mení na obavy? Ako často dokážeme viesť so sebou vnútorný dialóg, ktorý vyvoláva pochybnosti o nás samotných?
Vráťme sa však na začiatkoch. Do obdobia bez obáv klásť otázky. Dieťa spočiatku skúma a popisuje vlastné predstavy o svete a o živote v ňom . Otázky kladie bez ohľadu na to, či na ne existuje odpoveď. Niekedy ho zaujíma obsah toho, na čo sa pýta, niekedy má potrebu konfrontácie počutého a niekedy si otázkou utvrdzuje túžby vidieť svet vo farbách, ktoré sú pre neho prijateľnejšie. Deti spočiatku neočakávajú hodnotenie dospelých autorít ku kvalite položenej otázky. Otázka je pre nich prirodzeným riešením pocitu naliehavosti objaviť súvislosti.
Otázky spúšťajú mnohé myšlienkové procesy, vytvárajú pocit naliehavosti a pestujú očakávania. Pod vplyvom opakovaných „bŕzd" sa však stáva, že žiaci prestanú klásť otázky a začnú veriť, že dospelé autority určujú, čo je dobré a čo je zlé. Zhodnotenie a preskúmanie počutých informácií prestáva byť určujúce. Prijímajú fakty. A my dospelí niekedy máme pocit, že ticho je prejavom slušnosti a úcty k nám.
Vstupom žiaka na druhý stupeň sa od neho požaduje hodnotenie, posudzovanie javov a súvislostí. Paradoxom je, že čím sú deti staršie, tým menej otázok kladú. Chýbajú im zručnosti na zvládnutie procesu kladenia otázok. Skúšajú preberať normy od jednotlivcov, skupín, ktoré na určitý čas môžu byť pre nich významné. V puberte to rozhodne nemusia byť učitelia, rodičia. Niektorí sa začínajú búriť, z princípu rebelovať a my vtedy začneme hľadať cesty nápravy. Niektorí naopak pociťujú neistotu vo vlastných rozhodnutiach. Svedomie, ktoré sa prejavuje ako hlas alebo pocit, že konám alebo zamýšľam konať nesprávne, sa neobjaví včas. Keď sa objaví, spôsobí zmätok a nerozhodnosť. Tým, že preberáme mienky iných automaticky za svoje, strácame kontakt s možnou „múdrosťou" nášho hodnotenia, strácame dôveru v seba a sme na ceste vytvárania si komplexov do budúcnosti. K tomu nám pomáhajú všeobecne prijaté imperatívy:
„Nerob hluk!", „Nerozprávaj!", „Neotáčaj sa!", „Nechaj to na pokoji!", „Na to nemáme čas!"
Ak vytvárame bariéry procesu kritického myslenia, dávame našim zverencom neistotu, ktorá sa časom môže premeniť na frustrácie a komplexy. V zrýchlenom svete prijímania informácií a faktov ich robíme neschopnými vysloviť názor, naplniť vlastné potreby a prežiť pozitívne pocity rešpektu k sebe a k druhým. Zvedavosť je vzácna vlastnosť. Skúsme deťom poskytnúť pocit výnimočnosti objavu, že riešenie, ktoré možno považovali za jediné, má viacero alternatív. Poukazujme na významnú hodnotu takto získaného poznania čo možno najčastejšie.
Dušana Bieleszová
mediátor venujúci sa mediácii v školskom prostredí, spolupracovník redakcie odborného časopisu Manažment škôl v praxi, Didaktika, portálu Úspešná škola, manažér projektu Virtuálna akadémia aktívnych učiteľov.