Už dávno nesmie a nikdy by nemalo platiť, že deti sú zaraďované do špeciálnych škôl a tried na základe toho, že ovládajú len rómštinu. V mnohých poradniach sa už testuje aj v rómštine - mnohí učitelia zo špeciálnych škôl a z poradní ovládajú lokálne dialekty rómštiny, ak nie aktívne tak aspoň pasívne naozaj solídne, takže zhodnotiť pojmový aparát a narábanie s ním sa dá. Testuje sa aj pomocou využívania symboliky a piktogramov – metóda, pomocou ktorej sú diagnostikované a úspešne vzdelávané aj deti s autizmom a pri testovaní je prítomný aj rodič. Diagnostika nemôže byť vedená bez rodičov a ich súhlasu. Žiakmi špeciálnych škôl sú len deti s potvrdenou mentálnou retardáciou – aj rómske, keď rodič súhlasí so zaradením do špeciálnej školy a rovnako aj žiaci z majority. Práve špeciálne školy sú vysoko špecializované pracoviská s absolútnym cieľom maximálneho rozvíjania schopností žiakov s postihnutím aj socializácie počnúc návykmi hygienickými po získanie takého vzdelania, ktoré týmto žiakom umožní reálne uplatnenie sa na pracovnom trhu. Špeciálne školy sú komplexné centrá edukačnej, výchovnej, špeciálnopedagogickej, psychologickej a hlavne socializačnej intervencie a opodstatnenie majú aj v súčasnej dobe, predovšetkým pre deti, ktoré majú okrem diagnózy mentálnej retardácie mimoriadne limity v základných sociálnych aj hygienických návykoch a zručnostiach – tieto návyky sa v špeciálnych školách sústavne budujú a ďalej rozvíjajú.
V súčasnosti je známych aj pár veľmi úspešných prípadov integrácie, ale tam bolo veľmi intenzívne komplexné pôsobenie všetkých zložiek, ktoré boli zúčastnené a najviac, NAJVIAC zo strany rodiny. Veľkú časť integračného procesu ťahá rodina. Sú to také rodiny, ktoré nielen motivujú dieťa k vzdelávaniu, ale mu aj poskytujú dostatočné a primerané množstvo adekvátnych stimulov. Inklúzia je veľmi humánny smer, ak sú naň podmienky. Fakticky už teraz sa dá povedať, že štát a legislatíva dáva podstatne viac možností deťom s handicapom ako deťom s nadaním (ktoré sú takmer bezvýhradne okrem naozaj len pár škôl či tried pre nadané deti zaraďované do bežných škôl bez toho, aby im boli vytvorené či upravené špecifické podmienky pre ich primeraný a žiadaný ďalší progres), ktorých počet je podľa dlhodobých štatistík zastúpený v populácii približne v rovnakom množstve. Je len otázkou času, kedy spoločnosť začne vyžadovať od štátu podporu v rovnakom rozsahu ako sa dáva pre deti s mentálnym postihnutím a sociálnym znevýhodnením aj pre deti s nadaním.
Nie každé dieťa s mentálnym postihom zvládne úspešne integráciu. Potrebuje stimulujúcu, ale vyrovnanú sociálnu skupinu, takú kde bude v priaznivej interakcii, prijímané. Vieme, že deti vedia byť k sebe veľmi kruté a pre ne je dôvodom na vylúčenie z rovesníckej skupiny aj to, ak má iné dieťa nadváhu alebo nosí okuliare, nieto ešte dieťa, ktoré sa im nevyrovná v mnohých zručnostiach. Časom sú tie deti často odmietané, dostanú to pocítiť, a kompenzujú svoje odmietanie skupinou vyslovene nežiadúcimi prejavmi - poruchami správania, následkom nevyváženej skladby triedy, inej sociálnej skúsenosti a iného správania sa, čím trpela aj trieda a aj to dieťa. Navyše, každé dieťa, nielen mentálne postihnuté dieťa, je iné, na každé musí voliť jeho pedagóg primeraný prístup, ani deti s handicapom nemajú totožné anamnézy, diagnózy a aj ich prognózy do budúcnosti sa môžu veľmi líšiť. O žiadnej skupine detí sa nedá povedať, že je úplne homogénna. Zarážajúci je fakt, ako sa za posledných 10 rokov štatisticky zvýšil počet MP detí, najmä integrovaných na základných školách, pričom počty v špeciálnych školách sa vo veľkej väčšine lokalít vôbec nezvýšili.
Rušenie špeciálnych škôl bude riešiť dôsledok, nie príčinu. Ak sa nepohne s príčinou, dôsledky sa môžu (pravdepodobne aj masívnejšie budú) prejavovať inak, v inom prostredí, ale tiež nežiaduco, neprijateľne. Ak sa zrušia špeciálky, kde nájdu útočisko tie deti, pre ktoré je proces inklúzie neoptimálny? Aj keď deti s pozíciou, v ktorej sa dostávajú do špeciálnych škôl preradíme do bežnej ZŠ, nedá sa predpokladať, že sa zázračne "uzdravia" z mentálnej retardácie. Intelekt tam ostane približne rovnaký (len bude zaradené v bežnej škole), môže byť z takého dieťaťa napríklad stredoškolsky vzdelaná zdravotná sestra, či programátor, alebo dokonca úspešný gymnazista? Mentálny deficit, alebo nižšia kvalita mentálnych procesov tam ostane, resp. nerozvinú sa všetky rovnocenne do tej výšky aby zvládli kvalitnejšie, náročnejšie stredoškolské odbory.
Všímam si často, že k inklúzii sa viac vyjadrujú aktivisti než učitelia, pritom učitelia sú tí, ktorí vedia ako pracovať s takýmto dieťaťom, aby naozaj dostalo čo najviac. Dlhodobo sa priamo zúčastňujú výchovno-vzdelávacieho procesu a všetko ich úsilie a odborné vedomosti sú sústredené priamo na rozvoj každého im zvereného žiaka. Aktivisti nemajú priame skúsenosti so vzdelávaním - odhliadnuc od toho, že tiež niekedy chodili do školy. Priama konzultácia a komunikácia s pedagógmi z praxe chýba. Je ťažké predstaviť si absolútnu inklúziu - tobôž v podmienkach, ktoré sú v našom súčasnom školstve - chýbajúci asistenti učiteľov, rómski asistenti (nie je to to isté, ale to je ťažko vysvetľovať niekomu mimo prax), akútny nedostatok školských interných sociálnych pracovníkov a sociálnych pedagógov, školských psychológov a školských špeciálnych pedagógov.
Neviem si tiež predstaviť ani vzdelávanie v triedach, kde budú rozdiely v intelekte medzi žiakmi medzi 50 bodov IQ až 130 bodov IQ, títo žiaci sú svojimi nárokmi na vzdelávanie a schopnosťou spracovať poznatky diametrálne rozliční. V súčasnosti, keď sú školy tak hlboko finančne poddimenzované, kde nielen že je nedostatok špeciálnych pomôcok, ktoré si poväčšine ešte musia pedagógovia spracovávať a vyrábať „na kolene“, v školstve, kde nie sú ani len diferencované učebnice s odstupňovanou náročnosťou, ktoré by v procese integrácie – nieto ešte inklúzie - boli také nesmierne vítané. V školstve, kde sa prestáva vyučovať pracovné vyučovanie a celkovo sa dáva menší priestor výchovným predmetom – v ktorých môžu byť deti s nižším intelektom naozaj rovnocenné, rovnako úspešné deťom z intaktnej populácie.
Na druhej strane je naozaj vítané predsavzatie pánov Kaliňáka, Polláka, Sadloňa a Matoviča zvýšiť pre deti zo znevýhodneného prostredia dostupnosť aj predškolskej výchovy (aj keď dosiaľ táto možnosť nebola rodinami detí zo znevýhodneného prostredia dostatočne využívaná – takisto na základe potvrdení o hmotnej núdzi boli tieto rodiny oslobodené od poplatkov, dosiaľ nechápem, prečo táto možnosť vzdelávania pre deti nebola nimi dostatočne využívaná), aj celodenného systému, ktorý je stavaný na slovenské podmienky a pomery a bol už raz úspešne realizovaný. Takisto je vítanou zmenou aj navýšenie povinnej školskej dochádzky, aj keď má Slovensko vzhľadom na dlhodobé ukazovatele viac ako 90% úspešnosť, najmä čo sa týka stredoškolského vzdelania populácie – čo sa ale až tak priamo netýka marginalizovaných rómskych spoločenstiev (aj napriek tomu, že ich školská dochádzka je odmeňovaná štipendiami). A aj keď mali legislatívou dané rovnaké podmienky na vzdelávanie, reálne nemali toľko možností adekvátne ich využiť a mnohí mladí k tomu neboli motivovaní a podporovaní svojím najužším okolím.
Už teraz je zjavné, že zlepšenie stavu v rómskych komunitách, hlavne v komunitách sociálne vylúčených, nie je možné inou cestou ako cestou dlhodobého vzdelávania. To je prostriedok na zmenu priamo vo vnútri komunity, ale bude to ešte veľmi dlhá cesta a finančne veľmi náročná. Ostáva nám len dúfať, že daná situácia už bude konečne riešená racionálne a konečne budú k riešeniam a rozhodovaní o zmenách prizývaní aj tí, ktorí o danej situácii vedia najviac.
UČITELIA.
Lucia Porubčanská
špeciálny pedagóg s 11-ročnou praxou
