Kompetentní sa tvária, že je všetko v poriadku

Autor: SKU | 27.12.2017 o 17:32 | Karma článku: 6,55 | Prečítané:  1708x

Je chronicky známa veta, že každá reťaz je taká silná, ako silné je jej najslabšie ohnivko. Sila spoločnosti je tak veľká, aká veľká je jej schopnosť postarať sa o najslabších.

Naša vláda po desaťročnom vládnutí deklaruje hospodársky rast, ekonomickú stabilitu. Avšak sila krajiny je z hľadiska starostlivosti práve o najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva – zdravotne znevýhodnených dlhodobo na bode mrazu. Stav mrazivej ľahostajnosti začína v bariérovom prostredí miest a obcí, v ktorom mamičky s vozíčkami dennodenne prekonávajú hranice svojich možností, ako prejsť bez ujmy na zdraví svojho dieťatka cez cestu, vojsť do obchodu, o výťahu ani nehovoriac.

Pri dosiahnutí predškolského veku sa rodičia dieťaťa so zdravotným znevýhodnením snažia o umiestnenie v  škôlke. Legislatívne je tento štát pripravený tak, že sa vytvára dojem, že naše škôlky sú vybavené komplexným bezbariérovým prostredím s podnetnými špeciálnymi pomôckami a príslušným personálnym obsadením, napríklad prítomnosťou logopéda. Rodič po preštudovaní vzletných legislatívnych podkladov zamieri do najbližšej škôlky a žiada o prijatie. Riaditeľ(ka) však dieťa nevezme, lebo čuduj sa svete - na integráciu dieťaťa nemá podmienky. V štáte s hospodárskym rastom, s ekonomickou stabilitou sa mamička uchádza o miesto v ďalšej škôlke a potom v ďalšej... Bohužiaľ, všade dostane tú istú odpoveď. Dieťa ostáva doma, pretože miesto nie je. Možno vo vzdialenej špeciálnej škôlke, kde treba dochádzať kilometre. Tam však dochádzať nie je možné, pre rodinu by to bolo likvidačné. Dieťa s postihnutím je teda doma, jeho rovesníci sú v škôlke, tvoria sociálne väzby, hrajú sa, spievajú, kreslia...

Kompetentní na úradoch, ktoré sú zodpovedné za tento stav sa tvária, že je všetko v poriadku, škôlka predsa nie je povinná.

Dieťa dovŕši vek školskej povinnosti. Rodič žiada o prijatie do najbližšej základnej školy. Pri zápise sa dozvie, že ďalší vzdelávací program pre dieťa s jeho postihnutím je len pekná slohová práca. Riaditeľ(ka) dieťa neprijme, rodičovi odporúča odklad školskej dochádzky, lebo dieťa nespĺňa kritériá školskej zrelosti. Poradňa odporúča odklad školskej dochádzky. Po roku rodič dieťaťa požiada o prijatie. Riaditeľ dieťa už musí prijať. Požiada o asistenta učiteľa, na ktorého má učiteľ dieťaťa – teraz už žiaka - nárok. Žiadosť úradník nášho ekonomicky silného štátu zamietne. Dieťa však asistenta potrebuje. Zabezpečí mu ho rodič.

Kompetentní sa tvária, že je všetko v poriadku, dieťa je zaškolené. Má vypracované IVP, navštevuje špecifické predmety, ktoré má predpísané, vzdeláva sa.

Má veľa štvoriek, dieťa sa učí, pani učiteľka tvrdí, že sa má učiť viac. Špeciálny pedagóg odporúča opatrenia, ktoré má pani učiteľka urobiť, aby žiak nebol demotivovaný. Pani učiteľka hovorí niečo o tom, ako na to nemá čas. Tvrdí, že nie je vzdelaná v oblasti špeciálneho školstva, vraj je bežnou učiteľkou bežných detí a  deti so zdravotným znevýhodnením majú byť v špeciálnej škole... Pani učiteľka je frustrovaná, je to na ňu veľa...Vyjadruje svoj názor, že by dieťaťu bolo lepšie v špeciálnej škole.... Chýba jej podpora, porozumenie, na vysvetľovanie užitočnosti integrácie nie je čas, pani učiteľka na toto nebola pripravená. Jej reakcia je prirodzená... Nemá podporu uceleného tímu odborníkov, kde má miesto aj psychológ, sociálny pedagóg. A to je len začiatok.

Kompetentní sa tvária, že je všetko v poriadku.

Nerozpisujem ďalej... Nebolo by to veselé. Príbeh je bežným príbehom rodičov žiaka so zdravotným znevýhodnením. Je to iba čriepok z toho, ako to funguje v niektorých školách, kde sa vzdelávajú žiaci so zdravotným znevýhodnením, kde výkon je vždy viac ako láskavý, trpezlivý prístup. Nie vo všetkých školách, nie všade. Ale je mnoho škôl, kde to je tak.

Inklúzia... To slovo v nás vzbudzuje množstvo emócií. Málokto si uvedomuje, že svet funguje komplexne. Žijeme na sídlisku, kde sa stretnú starí, mladí, nízki, vysokí, murári, predavačky. Bohužiaľ nie je každý zdravý. Niekoho bolí noha, niekto zle vidí, niekto sa zajakáva. Ale nikoho z toho sídliska nevyhodíme len preto, že nepočuje. Sú školy, ktoré to robia. Prečo to tak školy robia?

Často sú školy nútené to robiť, lebo kompetentní na úradoch ich nechajú v „štichu“ a tvrdia, že sa majú o svojich žiakov postarať samé. Školy nemajú podporu kompetentných úradníkov...

Ľudia majú v sebe zakódovanú pomoc. Potreba pomoci súvisí so sebazáchovou. Ľudia prirodzene ukážu cestu tomu, kto nevie kam má ísť. Dvihnú palicu starenke, ktorej spadla. Ak sa však nestretnem so situáciou, že starenke treba dvihnúť palicu, tak nebudem vedieť, že ju mám dvihnúť. Ak vo svojom živote nestretnem postihnutého človeka, tak si o ňom budem myslieť, že je z inej planéty a nezistím, že to môže byť úžasný človek. A preto, deti medzi sebou potrebujú aj deti so zdravotným znevýhodnením. Preto, aby mali príležitosť pomôcť mu a pochopiť komplexnosť sveta.

Škola by mala byť prípravou na život. Škola je v prvom rade sociálnou inštitúciou. Školy nemôžu byť umelo vymodelované svety, kde sa učia len výborní, bezproblémoví žiaci. Škola musí byť prirodzeným spektrom detských osobností aj tých, ktorí majú nejaké znevýhodnenie, ktoré mu však nebráni byť so zdravými rovesníkmi. Všetci v nej by mali byť v prvom rade ľudia, až potom učitelia, školníci, kuchári. Deti v nej by mali byť v prvom rade deťmi – budúcimi dospelými, až potom žiakmi. Škola by mala dýchať ľudskosťou. Škola by mala prijať každého človiečika, nielen papierovo, oficiálne, ale prijať do srdca. Potečie veľa vody, kým pochopíme, že ak deti nenaučíme starať sa o ostatných, vráti sa nám to. Ak ich budeme svojím správaním učiť, že deti aj s malým znevýhodnením patria do iných škôl, aj ony nás začnú škatuľkovať a vylučovať. Ak budeme netaktne poukazovať na deficity žiakov, aj ony nám budú vykrikovať naše nedostatky.

Ak deti nenaučíme svojím vzorom, svojím správaním k prijatiu a rešpektu k ľudskej bytosti, ktorá potrebuje pomoc, náš štát silný nikdy nebude.

Apelujem na kompetentných. Netvárte sa, že sa Vás to netýka, netvárte sa, že ste urobili všetko preto, aby bolo vzdelávanie zdravotne znevýhodnených detí zabezpečené. Tým, že sa napíše zopár „slohových prác“ – vzdelávacích programov, osudom zdravotne znevýhodneného človiečika nepohneme. Človiečik potrebuje podporu, spokojných, nefrustrovaných učiteľov, ktorých tiež niekto podporí, odborníkov priamo v školách, nie vo vzdialených centrách. Každý – žiak, učiteľ, riaditeľ, zriaďovateľ, potrebuje podporu, potrebuje ľudí, ktorí stoja pri ňom, riešia jeho problémy a rozumejú mu.

Ale ľudia, ktorí sú na úradoch kdesi ďaleko od škôl, to nie sú...Prajem si, aby precitli a boli vzorom pre ostatných, ktorí pracujú v školách. Aby boli ohňom, ktorý zapáli ostatných.

Zatiaľ sa iba mrazivo tvária, že sa ich to netýka. Dokedy?

 

Zuzana Hronová, SKU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Posúvali mu operáciu, dal vraj lekárovi peniaze a išiel hneď

Lekár odmieta, že by od pacienta zobral peniaze za uprednostnenie.

EKONOMIKA

Ako kočnerovci ukradli Technopol a súd im pomáhal

Zo súdu zmizlo tristo strán súdneho spisu, bude to vyšetrovať polícia.


Už ste čítali?