Tematike moci som venoval viaceré články (O moci 1.diel, 2.diel, 3.diel; Moc v školstve; Memorandum inkluzívneho riaditeľa), ktorými som sa pokúsil objasniť niektoré aspekty moci v školských organizáciách. V ďalšom texte by som rád objasnil niektoré jej odborné princípy z pohľadu sociálnej psychológie. Záujem o túto problematiku vo mne vyvolalo presvedčenie, že najväčším nepriateľom pokroku kvality vzdelávania sú mocenské boje v našich školách, intrigy, nedostatok zdravého rozumu, participácie, slobody a zodpovednosti, demokracie. Zdá sa, že málo poznanou blokáciou kvality škôl je práve táto téma a otázky s ňou spojené. Aký vplyv má moc na kultúru organizácie/školy? Kto je nositeľom moci v školách? Ako ovplyvňuje moc osobnosť človeka? Aké sú príčiny zmeny osobnosti vedúcich pracovníkov? Kedy sa to láme a človek prestane vnímať druhých ako partnerov a začne ich vnímať ako podriadených? Tieto a podobné otázky sa vynárajú v hlave, keď začíname o tejto problematike uvažovať. V článku sa teda bližšie pozrieme na to, čo sa v súvislosti so školským prostredím môže objaviť v ľudskej osobnosti, že sa človek zmení a aké to má dopady a vzťah na kultúru celej organizácie.
Kultový film Pána prsteňov zachytáva viaceré scény, v ktorých sa otázka moci dostáva na pretras. Nie každý vie, že za populárnym filmom stojí kresťanský medzivojnový spisovateľ, priateľ C. S. Lewisa, profesor literatúry, ktorý si prežil neľahký životný príbeh. Tolkien, ktorý vložil do svojej knihy mnoho životnej múdrosti, nám predstavuje ústredný motív zlatého prsteňa moci. Ten sa používaním veľmi rýchlo prepojí s osobnosťou nositeľa a v postave Gluma famóznym spôsobom dokumentuje rozpad osobnosti, ktorá síce má viac energie a sily, ale zároveň sa zvláštnym spôsobom zvnútra rozkladá. Velikáni príbehu postupne podstupujú skúšku, či sile moci prsteňa odolajú. Jediná šanca, ako moc zastaviť je ju zničiť, hodiť ju do sopky hory Mordoru. To však vôbec nie je ľahké a podarí sa to viac šťastím ako odvahou nositeľa. Každý, kto sa s prsteňom stretne mu buď podľahne fatálnym spôsobom, alebo ho odmietne a drží sa od neho ďaleko. Frodo, najmenší a najslabší spomedzi hrdinov pochopí, že by bolo lepšie, keby prsteň nikdy nestretol. Zničenie prsteňa sa udeje omylom pri konflikte o jeho záchranu. Príbeh unikátnym spôsobom vykresľuje rakovinu moci, ktorú spôsobuje svojmu nositeľovi.
Vojna a koncentračné tábory tolkienových čias fascinovala celú vedeckú spoločnosť, keď sa v 50-tych rokoch začala skúmať otázka: Ako to, že z dobrých ľudí sa stanú ľudia zlí? Fascinácia touto témou priniesla na svet niekoľko unikátnych výskumov sociálnej psychológie, ktoré prekvapili svet: človek je skutočne náchylný na to, aby konal zlo desivých rozmerov. V poli týchto výskumov kraľuje Milgramov experiment o poslušnosti (1961) a Zimbardov väzenský experiment (1971). Milgram ukázal ako slušní, obyčajní ľudia dokážu pod tlakom autority administrovať úlohy, za ktoré pri nesprávnom riešení mali udeľovať elektrické šoky až do výšky 450 voltov. Viac ako 65 % účastníkov v poslušnom presvedčení udeľovali postupne elektrické tresty netušiac, že pokus je iba simulovaný a obeťou je herec. Napriek tlaku svedomia a úzkosti dokázali pod vplyvom sociálnych faktorov (biely plášť výskumníka, prostredie laboratória) poslúchnuť a vykonať zdanlivo život ohrozujúce činy. Len malé percento ľudí našlo odvahu postaviť sa výskumníkovi a prestať udeľovať elektrické tresty zdanlivo trpiacej osobe.
Hrozivé fotky brutálneho týrania vietnamských väzňov americkými vojakmi priniesli v 60-tych rokoch ďalšie otázniky. Čoho je človek skutočne schopný, ak je pod vplyvom sociálnych okolností? Zimbardo v simulovanom väzení Stanfordskej univerzity vyskúšal nový experiment, keď niekoľko vybraných najslušnejších študentov rozdelil na väzňov a dozorcov a dal si veľmi záležať, aby situácia bola čo najskutočnejšia – uskutočnil zatknutie študentov, obliekol väzňov a dozorcov do príslušných šiat a deň a noc niekoľko dní pozoroval cez kamerový záznam, čo sa bude diať. V priebehu niekoľkých hodín sa nevinná hra stala skutočnosťou, v ktorej bezmenné oslovovanie väzňov číslami, pozície sily a autority spôsobili, že sa zo študentov stali hrubí ľudia a obete systému. Najzásadnejším poznaním bolo sebapoznanie samotného profesora psychológie Zimbarda. V krátkom čase sa tak vžil do role riaditeľa väznice, že po troch dňoch nedostatočného spánku a kontaktu s realitou sám podľahol fascinácii svojej roli a ani si neuvedomil, že s jeho priamou účasťou sa experiment vymykal zdravému rozumu. Začal hovoriť, chodiť a konať ako majiteľ väzenia. Svoju vlastnú premenu sám vyhodnotil ako najhlbší dôkaz sily moci okolností tohto experimentu.
Tretím zaujímavým zistením sociálnej psychológie je fenomén kognitívnej disonancie, napätia, ktoré vzniká v človeku vo chvíli, keď koná v rozpore s vlastným presvedčením. Festinger v roku 1957 nechal skupinu študentov robiť náročné úlohy a po skončení mali v rozpore so svojím zážitkom presvedčiť iných študentov o tom, že práca bola zaujímavá. Časť študentov dostala veľmi nízku odmenu za to, že budú klamať a časť vysokú odmenu. Prekvapujúce zistenia ukázali, že tí, čo mali za nepravdivé presviedčanie nízke ohodnotenie boli presvedčivejší s vysvetlením, že u nich vznikla silnejšia kognitívna disonancia, vnútorný tlak, a potrebovali samých seba presvedčiť, že to čo robia za nízku mzdu je správne.
Všetky tri experimenty majú aj svoje limity, väčšie či menšie metodologické nejasnosti. Dá sa spochybňovať ich etickosť i relevantnosť záverov. Ale nedá sa úplne vyvrátiť ich súvislosť s historickými udalosťami, ktorých sme svedkami aj dnes, v úplne bežnom živote. A tu sa napájame na pôvodnú tému – rakovinu moci v školskom, politickom i spoločenskom prostredí. Ľudová múdrosť neraz hovorí: Dostal sa hore a zabudol na to, aký bol, keď bol dole alebo: Moc ho dostala, je iným človekom. Čo je to to, čo ho zmení? Ako chutí moc? Kde nastáva tá premena osobnosti, že sa zo slušného človeka stane tyran? Zimbardo hovorí, že to nemusí byť pôvodne narušená osobnosť, ale silné sociálne tlaky, ktoré neukotveného človeka postupne pretvárajú. Milgram by k tomu pridal tlak medzi dvoma mlynskými kameňmi poslušnosti a pasivity a Festinger snahu o kognitívne prerámcovanie a prekonanie tlaku vo vnútri svedomia, akési opakované vnútorné ospravedlňovanie si nesprávneho konania, relatívne nízky plat vedúcich pracovníkov v školstve a enormná záťaž zodpovednosti. Psychoanalytici by k tomu určite pripojili nevedomé potlačovanie rozličných životných ťažkostí počas života, humanisti nedostatok sebareflexie a sebaaktualizácie, potlačenie základných potrieb. Kognitívni psychológovia by určite podporili Festingerove odôvodňovania ospravedlniť si svoje nesprávne rozhodnutia a konanie pod tlakom, nedostatok systémovej koncepcie, pravidiel, nestabilné hodnoty, či poloidey. Neuropsychológia by to uzavrela poukázaním na vplyv únavy, vyhorenia, emócii a psychohygieny na plasticitu mozgu a vznik nových, patologických, vzorcov správania.
Naše pozorovania z pracovísk implikujú v nás istý „itenerár“ moci. Človek, plný odvahy, presvedčenia chce vykonať veľké poslanie, zachrániť svojimi ideami druhých, premeniť upadajúcu inštitúciu, prijať nové výzvy budovať životné dielo v druhej polovici života. Úvodnej fáze budovateľského nadšenia napomáha vedúcim pracovníkom legislatívny rámec moci, ktorú do ich rúk kladie nesprávne interpretovaný zákon: Ty si za všetko zodpovedný, od Tvojho podpisu sú závislé mesačné výplaty, ty máš pečiatku na prijatie zásadných rozhodnutí a mnohé ďalšie. Za plejádou oslovení: pán riaditeľ, pani riaditeľka, za lichotivými pozdravmi v začiatkoch, koženými sedačkami v oddelenej miestnosti označenej nápisom RIADITEĽŇA sa odkrýva pocit nenahraditeľnosti v lesku nevýznamného prsteňa novej funkcie. Spočiatku dodržaný odstup osobného a profesijného života sa postupne zotiera. Človek sa stáva otrokom organizácie, ktorej velí. Obdobne ako Zimbardo alebo Tolkienov Glum začína zabúdať na spánok a stravu, pestrý spoločenský život, či medziľudské vzťahy. Maslowova pyramída nenaplnených základných potrieb postupne prináša vyhorenie a boj o holý život, v ktorom sa človek dostáva na dno svojich hodnôt. Zabúdanie na vlastné potreby znižuje prah citlivosti na potreby druhých, ľudia sa stávajú figúrkami na šachovnici moci, kde je potrebné robiť veľké rozhodnutia a nie je čas na „handrovú bábiku“ Exúperyho Malého princa. Zdanlivo malé veci ustupujú novým budovateľským víziám. A keď prichádzajú postupné skúšky, sťažnosti, nepokoje, tlaky, nastupujú tie najnižšie freudovské pudy: strach, obavy zo straty vlastnenia smerujúce nakoniec k strachu straty seba samého. Kognitívna disonancia napomáha k prerámcovaniu si zlých a degradujúcich rozhodnutí, mobbingu a klamstva na „nevyhnutné opatrenia“ v záujme vyšších cieľov, v snahe ochrániť „našu“ školu a „našich“ ľudí. Akoby to pripomínalo slovenskú politickú scénu, ktorá tento fenomén smrťou novinára verejne rozprestrela pred očami ľudí. Silní a odvážni vodcovia sa postupne stávajú obeťami moci a v priamom prenose prezentujú rozklad vlastnej osobnosti. Nemyslím si, že ľudia sa rodia zlí alebo sú špinavcami. Stávajú sa nimi sledom postupných malých kompromisov, ktoré robia so svojím svedomím v záujme nadšeného budovania potlesku z postavených búst. Koľko kvalitatívnych a koľko kvantitatívnych zmien sa deje v našich školách vplyvom charizmatických nadriadených? Preteky v počte vymaľovaných fasád a vymenených nábytkov v triedach významne víťazia nad kvalitatívnymi filozofickými ideami a stabilnými pravidlami v školách. Neviditeľné hodnoty a presvedčenia nemajú tak rýchly efekt ako lexaurin okamžitých krokov. Na konci cesty po skratkách života s prsteňom na ruke ostáva holá ľudská osoba ozbíjaná o vlastnú dôstojnosť. Okolo rumoviska takejto školy je pasivita, nezáujem a zatuchnutá vôňa straty zodpovednosti a slobody. Priamy prenos slovenskej scény ukazuje, že aj tí najmocnejší vlastne iba slúžia. „Opičky“ svojim vyšším pánom a tí ešte vyšším a nakoniec iba tým najnižším – vlastným pudom. Najslobodnejší sú tí, ktorí v spleti udalostí dokážu zostať sami sebou.
Záverečná úvaha otvára priestor výzvam i ďalšiemu pozorovaniu a diskurzu. Školy ako dielne ľudskosti nemôžu pri rozvoji osobností detí ignorovať sociálnu psychológiu ani históriu. Školy sú iba menšie sociálne skupiny s tými istými pravidlami ako vlády či dávne kráľovstvá. Vojna, ktorá zasiahla v minulom storočí ľudstvo bola iba deklaráciou nezvládnutia moci človeka. Lenže víťazstvo nad molochom krutosti vyžaduje, aby človek i spoločnosť znova a znova reflektovali samých seba. Deklarácia ľudských práv nepostačí na ochranu ľudskej dôstojnosti, ale potrebuje neustálu reflexiu na nové mutácie rakoviny moci. Je možné nepodľahnúť tejto sile moci a ostať dobrým človekom pri nosení ťarchy zodpovednosti lídra organizácie? Dokážeme sa spoľahnúť na osvietenie jednotlivca? Spolu so Zimbardom uvažujeme, či by nebolo načase systémovo zmeniť tento fenomén a ochrániť spoločnosť pred neviditeľnými silami situačnej etiky v nás samých. Nie je na čas systémovo odstraňovať vodcovstvo, vracať moc do rúk členskej základne – obyčajným ľuďom, učiteľom, rodičom, žiakom? Nie je to práve systém, zákony, ktoré dávajú toľký priestor tomu, aby človek podľahol moci nad druhými namiesto s druhými? Čo môžu odovzdať novej generácie ustráchaní učitelia zo zborovní plných intríg? Kritické myslenie alebo čítanie s porozumením?
Viac ako päťstostranová kniha Phila Zimbarda končí veľkou nádejou. Tisíce obyčajných ľudí vo všetkých zemiach sveta, píše autor, sa z nejakých zvláštnych okolností rozhodnú konať hrdinsky. Zlu, ktoré medzi nami pretrváva, je treba čeliť a nakoniec ho pomocou väčšieho dobra v nás samých prekonať. A hoci niektorí veria, že len veľká moc môže zabrániť zlu, hovorí Tolkien ústami Gandalfa, predsa sú to nakoniec malé každodenné činy obyčajných ľudí, čo držia temnotu v šachu. Prosté skutky dobroty a lásky. Kiežby všetci, ktorí stoja v skúške prsteňa nezabudli, že odvaha, sloboda a zodpovednosť nikdy nesmú byť zatienené lojálnosťou a pasívnou poslušnosťou.
viktor križo
